Rozum vs. láska

Už ako malé deti sme nútení sa učiť. Nebolo by na tom asi nič zlé, ale v tom začne zvláštny proces hodnotenia. Zrazu nás, naše výkony, nápady, myšlienky, spôsoby učenia a reprodukcie začnú hodnotiť. A nie nejak obzvlášť zaujímavo, niekto asi veľmi múdry, vymyslel "známky". Čísla od 1 po 5, ktoré majú nejakým spôsobom dokazovať ako moc "sme dobrí". Môžeme mať 1 z telesnej, z výtvarnej, z dejepisu, ale 4 z matematiky a je zle. Prichádzajú na rad rodičia, ktorí samozrejme na základe všeobecných pravidiel výchovy nemôžu "chváliť" niekoho kto dostal zlú známku, tak začnú tresty, podmienky (ak nedostaneš aspoň 2, nepôjdeš zajtra von). Prichádza na rad obdobie, ktoré je vlastne ovplyvnené piatimi číslami. Ak máme 1 ( v občasných prípadoch 2) sme stále vonku, učíme sa aj keď nás to nie vždy baví, ale vidíme, že takto môžeme byť "slobodnejší"... rodičia sa usmievajú, učitelia nás chvália, všetko ide super. No ak máme ,3,4 nebodaj 5 naše detstvo začne ránom, ránom kedy musíme ísť znova do tej školy, ktorá nás vôbec nezaujíma, síce máme hodiny ktoré nám idú viac, ako výtvarná alebo telesná, ale tie nie sú tak dôležité ako matematika, dejepis, slovenčina a iné. Začína proces kedy rodičia budú hovoriť o čom v skutočnosti nie sú až tak presvedčení, možno začnú dokonca po nás kričať, niekedy zvýšia tresty, inokedy zase nechajú všetku moc vyučujúcim. No a príbeh by ste asi vedeli dopísať aj vy.

---

O čo krajší svet, detstvo, rodiny, vzťahy by boli, ak by sme nepripisovali dôležitosť všetkému čo iní nazývajú dôležité ? Nie nehovorím, že vzdelávanie je zbytočné či nepotrebné. Hovorím o celom procese. Prečo je na svete XY detí, ktoré sú hodnotené a posudzované jedným štýlom. Prečo Albert Einstein nemal rád školu, nevedel plávať či šoférovať? No napriek tomu sa stal najvýznamnejším vedcom 20. storočia. Deti nie sú ako počítače. Nemôžeme ich naprogramovať, ovládať, dieťa si koniec koncov aj tak urobí svoje. Všetko je to o výchove (ktorá sa medzi rečou stále mení na základe trendov - kúp dieťaťu nový mobil a už je z teba mama/otec roka 👍 ) . Vedenie dieťaťa je jedným z najnáročnejších poslaní matiek-žien, rovnako ako aj mužov-otcov. Či už budete zlý alebo dobrý príklad, nesnažte sa byť dokonalí. Aj Mama robí chyby, rovnako ako Otec, žiak, učiteľ či prezident. Všetci sme ľudia, no mali by sme sa naučiť jedinému. Robiť chyby je v poriadku! Chyby, pády, sklamania, slzy, smútok, radosť, žiaľ, úsmev...toto všetko je život. Deti nepotrebujú tresty, deti potrebujú počuť, že aj keď nezapadajú do "ideálneho sveta vytvoreného spoločnosťou" sú stále úžasné, šikovné a jedinečné a ako najľahšie to docieliť, ako láskou. Láska je to čo prebije rozum, nech sa snažíme akokoľvek o opak. Deti, ktoré spadnú na zem, začnú často plakať a pribehnú k prvej osobe s ktorou sú, či už je to mama, otec, babka, dedko...Dospelí? Budú sa tváriť, že robiť chyby nie je správne (nehovorím teraz iba o páde na chodníku, čo je medzi rečou najväčší "trapas" na svete podľa dokonale žijúcich jedincov), začnú klamať seba i ostatných, že vedia žiť aj bez chýb, že majú ideálny život, pretože to je to, čo nám hovorí ego, rozum. To je ten svet, ktorý ponúka online svet. Toto je obmedzený svet rozumu a ega, toho ako sa veci nedajú robiť, alebo ako veci robiť aby boli "logické=správne", ako svoj život komplikovať niekedy úplne zbytočne. Je to svet ktorý riadi ako sa máme obliekať, akú postavu máme mať, dokonca aký máme mať názor... Deti sa nehanbia za to ako vyzerajú, či majú najnovšiu kolekciu v šatníku, ak potrebujú lásku od človeka, ak potrebujú pohladenie a podporu, mali by vedieť že i napriek chybám a nedokonalostiam sú stále "dobré deti" a že ich máte radi aj s "chybami". Mali by vedieť, že majú na to kopec času, pretože formovanie samého seba trvá takmer celý život...Vaša láska k nim by mala byť neobmedzená, pretože láska nepozná čas, nepozná miesto, nepozná vek, nepozná podmienky...láska proste existuje. - MJ