Daruj vec...

Opäť Vás, po dlhšom čase, vítam na mojom blogu. Keďže idú sviatky, Vianoce a s nimi aj darčeky, dnes by som sa chcela tejto téme venovať. Nebudem tu písať zoznam tipov a nápadov čo kúpiť pre každého člena rodiny. Chceme sa skôr venovať niečomu, čo rozhodne nie je vždy dobrý nápad ako darček. Keďže darovanie resp. kúpa psíka alebo iného domáceho maznáčika je čím ďalej viac populárna, rozhodla som sa o tom niečo napísať.

Aj keď sú prípady, že Vianoce sú naozaj krásny moment na splnenie niekoho priania - kúpenie psíka, mali by sme sa uistiť čo naozaj robíme správne rozhodnutie.

Pes je a bude mojom súčasťou po celý život. Nehovorím teraz o súčasti ako auto, ktoré môžete kedykoľvek predať, alebo mu nevenovať pozornosť. Pes bol a aj bude bytosť o ktorú sa treba starať, treba im odovzdávať minimálne toľko lásky ako oni nám. Preto ma napadla práve táto téma, lebo aj keď sú u nás nejaké tie zákony, ktoré konečne prišli do platnosti, stále nevieme zabezpečiť domov, lásku a teplo pre každú malú dušičku ako sú práve psíkovia, mačky,... Útulky sú preplnené, nemajú podporu štátu a musia sa spoliehať iba na dary, sponzorov alebo iné prostriedky. Rozhodla som sa pre nejakých nadšencov názoru - pes je iba pes, že obohatím tento článok faktami. Teda pre niekoho reálne dokázateľnými vecami, že pes nie je iba vec.

V článku, ktorý potvrdzuje to čomu verím aj bez dôkazov, je písané, že ak vlastníte psíka v skutočnosti si pomáhate aj po zdravotnej stránke. „Naša analýza zistila, že vlastniť psa je v skutočnosti ochrana pred umieraním na akúkoľvek príčinu,“ uviedla endokrinologička Dr. Caroline Kramer, vedúca autorka nového systematického, takmer 70 rokov trvajúceho globálneho výskumu. Metaanalýza našla ešte väčší prínos pre ľudí, ktorí už mali infarkt alebo mozgovú príhodu. "Pre tých ľudí bol pes ešte "výhodnejší". Mali o 31% znížené riziko úmrtia na kardiovaskulárne choroby," uviedla Kramerová.

Viac o výskume na kardiovaskulárne choroby a iné, môžete nájsť tu.

V skutočnosti som našla oveľa viac podobných článkov a to by som mala naozaj dlhý článok, keďže takto by sa dalo pokračovať ešte dlho a tak poďme na niečo, čo si nevygooglite.

Oni vnímajú všetko. Ľudí, povahy, prostredie, lásku, pohladenie a aj keď máte ten

najhorší deň na svete, vždy Vás privítajú s radosťou a aj keď na nich nakričíte za roztrhaný vankúš, stále Vám vedia dať pocit, že Vás skutočne majú radi. V pyžame či v plesových šatách, s peniazmi či bez nich, či sme chorí alebo zdraví. Vždy sú pri nás.

Teraz Vám poviem môj príbeh.

Začal sa pred 16 rokmi, kedy sme prvý krát kúpili psa. V rodine už nejaký boli, ale mať svojho psíka doma, bola pre nás novinka. Malý ušiačik –čivava. Vtedy som bola ešte dieťa, ale vnímala som všetko. Od jeho privítania až po úspechy, ktoré sme spoločne dosiahli. A áno boli aj zlé dni, naše topánky a všetko drevené či stena pri vchodových dverách by povedali svoje. No stálo to za to. Ten čas. Tá radosť. Tá snaha starať sa o neho ako o skutočného člena rodiny. Po presťahovaní z bytu do domu prišiel do života môj prvý psík, ktorý bol kúpený viac menej kvôli mne. Max. Bernský salašnícky pes. Vysnívaný. Najväčší poklad. Poctivo som sa mu venovala od začiatku. Ovládal niekoľko povelov, vytvorila som mu domáce agility lebo bez neho by bol veľký lenivec, haha. S našim starším si relatívne dobre rozumel. Prišlo obdobie kedy som bola nezdravá. Anémia. Nejako som sa z toho dostala. Neskôr prišiel šok...Maxík prestal papať, dychčal,... utekali sme k veterinárovi no domov sme už išli s Maxíkom v kufri a pod dekou. Nikdy nezabudnem na oznámenie veterinára, že si Maxíka (4r.) už nezoberieme domov živého. Mal anémiu spolu s akútnou

rakovinou sleziny – bez možnosti liečby (môj dôkaz ako vedia psíkovia obetavo pomôcť svojim majiteľom a myslím, že pomohol práve mne).

Prešlo 16 rokov, no on tu stále bol, náš maličký ušiačik - už starček, takmer zdravý. Nuž len očká a ušká moc nepracovali a nožičky niekedy išli kadiaľ hlavička nechcela. Tak prišiel jeho čas. Staručký, šedivý no stále on, sa na nás zrazu pozrel inak. Snažil sa ako mohol ale pohľadom hovoril, čo sme všetci tušili. A tak 16.09.2019 zaspinkal.

No medzi časom tri roky naspať prišiel znova niekto úplne iný, jedinečný. Ďalší čivaviak, ktorého kúpa bola tak spontánna, no nie nerozumná, že sme vlastne až doma uvažovali ako to ďalej všetko bude. Nikdy sme nezažili mať dvoch psíkov vo vnútri, tak sme išli do neznámeho. Nakoniec aj po niekoľkých pokusoch a snahe sa nám nepodarilo z nich vytvoriť parťákov. Náš starček už mal svoju hlavu, ako ju mal v podstate vždy. Tak sme ich museli „separovať“. Z času na čas pod naším dohľadom spolu boli ale márne, iba pár minút. Aj tak nás to neodradilo a neposlali sme jedného z nich ďalej, ako to niektorí ľudia robia. No a takto išiel čas, život s dvomi úžasnými a tak rozdielnymi bytosťami. Potom prišla zmena. Presťahovala som sa. Ďalej od rodiny a našich štvornohých kamarátov. Prázdny byt, len ja a moja polovička (dvojnohá, haha). Tak prišiel na rad v poradí tretí psík – môj Oliver. Opäť uškatý čivaviak a opäť úplne odlišný od našich dvoch. Niekedy mám pocit, že aj keď výzor (a veľkosť samozrejme) je úplne iný, vidím v ňom môjho Maxíka. A tak sme ich mali, nášho starčeka (16r.) nášho dospievajúceho (3r) a naše "bábätko" – Oliver (6mes).

V deň keď nás náš starček opustil bol pre mňa dosť náročný, i keď som vedela, že je to to najlepšie čo sme pre neho mohli naposledy urobiť. Potom sme si povedali, že to teraz bude inak. Máme dvoch mladých šuhajov, nemôžeme predsa opäť dovoliť aby sa nemali radi. Vedeli sme ako na to, čo skúsiť. Heuréka. Dokázali sme to. Síce ich nemôžeme nechať úplne samotných doma, zatiaľ, ale keď prídem na návštevu, vôbec sa nemusím báť položiť malého Olivera na zem.... a bum. Už sú preč, niekde medzi stoličkami, stolom, gaučom. Keďže je Oliver

veľmi maličký a Neo, náš mlaďák, je väčší je to zaujímavé sledovať ich s akou opatrnosťou, ale húževnatosťou zároveň, sa naháňajú po dome. A tak sme tu. Oliver a Neo. Naši štvornohý priatelia napriek neuveriteľnej bolesti pri všetkých stratách budú vždy našou súčasťou.

Toto je môj príbeh. Môj príbeh vďaka ktorému viem, že každý psík (alebo iné zvieratko) je hodné lásky, starostlivosti, obetavosti, niekedy aj peňazí na liečbu alebo operácie a samozrejme domova. Ďakujem, že existujú, že nás učia a že sme vďaka nim lepší ľudia.

**nižšie v článku môžete nájsť príbehy ľudí, ktorí sa rozhodli podporiť môj článok**

Nekupujte psíka ako materiálnu vec. Neadoptujte píska s myšlienkou, že ak nebude „dobrý“ veď sa určite o neho opäť postarajú v útulku. Mať psíka je obdobné rozhodnutie ako mať dieťa. Buďte zodpovední ! Majte srdce na správnom mieste.

Oni nám toho vedia dať tak veľa, pričom nás to stojí tak málo.

Ďakujem za každé zdieľanie nielen môjho príbehu.

Nezabudnite sledovať môj instagram, facebook a samozrejme blog.

-MJ